Ema prišla do Prahy s jedným kufrom, s pár eurami v peňaženke a s túžbou dokázať si, že zvládne žiť sama. Bratislava ju začala tiesniť – známe tváre, rovnaké kaviarne, rovnaké rozhovory. Potrebovala zmenu. Potrebovala priestor, kde by ju nikto nesúdil.
Našla si prácu v jednom malom klube na Žižkove. Svetlá tam boli tlmené, hudba sa niesla vzduchom ako dym z cigariet a všetci sa usmievali – trochu umelo, trochu smutne. Ema tam bola nová, no už po pár dňoch zistila, že nejde len o tanec. Bolo to divadlo. Každý večer sa obliekala do inej úlohy – raz bola nežná, inokedy drsná, inokedy tajomná.
Po vystúpeniach si sadala k oknu v zadnej miestnosti, kde sa dalo vidieť na strechy Prahy. Svetlá mesta sa odrážali v jej očiach a v tých chvíľach cítila, že aj keď je ďaleko od domova, je konečne sama sebou.
Jedného večera ju po vystúpení oslovil muž – nie ako zákazník, ale ako niekto, kto sa v jej tanci spoznal. Povedal, že v jej pohyboch videl niečo skutočné, niečo, čo sa nedá naučiť. Ema sa zasmiala, no vnútri ju to zasiahlo. Po prvý raz od príchodu do Prahy mala pocit, že ju niekto videl – nie len telo, ale aj príbeh, ktorý sa skrýval pod svetlami javiska.
Cestou domov kráčala tichými ulicami a rozmýšľala, či sa vôbec ešte chce vrátiť do Bratislavy. Praha jej dávala viac než len prácu – dávala jej slobodu, odvahu a novú tvár, ktorú začínala mať rada.